Ďalšie cesty po Juhovýchodnej Ázii – Singapur, Ho Či Minovo mesto, Bali

Autor: Miroslav Liščinský | 6.12.2017 o 18:39 | Karma článku: 4,17 | Prečítané:  964x

Nedávno sa mi podarilo zopár kratších výletov, kde som sa stretol s kamarátmi zo Slovenska, ktorí práve boli v danej lokalite. Zavítal som teda do Singapuru, Vietnamu a Indonézie. Všetky tieto 3 miesta sú akoby z iných svetov...

Keďže som vždy mal rád geografiu, začneme mapou:

Žltá hviezdička hore v strede je Ho Či Minovo mesto (po starom Saigon), tá vpravo dolu v rohu označuje ostrov Bali a približne v strede je Singapur. Hviezdička je taktiež aj pri mojom milovanom Penangu, kde som už vyše pol roka. Ale vráťme sa k mojim cestám a začnime Singapurom.

Singapur je mestský štát, ktorý sa nachádza v srdci juhovýchodnej Ázie. Od všetkých ostatných krajín a ich metropol sa však veľmi výrazne odlišuje. Pri návšteve väčšiny veľkomiest v tomto regióne človeka po prílete čaká nepríjemné privítanie. Vyjdete z letiska von a objaví sa kvantum taxikárov, ktorí vám dotieravo ponúkajú svoje služby za “skvelé ceny”. Všade navôkol vládne chaos a nemôžte sa ani sústrediť na svoje myšlienky nakoľko zovšadiaľ sa ozývajú klaksóny áut, motoriek a ďalších vozidiel. A najhorší je aj tak ten vzduch. Spomeniete si na naše Tatry a poslednú prechádzku okolo Štrbského plesa. Ale o tri sekundy predstava mizne, lebo sa objavuje ďalší taxikár...

V Singapure však veci vyzerajú inak. Mesto má prepracovanú hromadnú dopravu porovnateľnú s vyspelými európskymi metropolami, takže pred cestou som si štandardne kúpil v automate lístok, označil si ho a potom nastúpil na niektorú z liniek metra. Tešil som sa z toho, ako to všetko šlo hladko, sadol si a smäd ma prinútil vytiahnuť si z batohu fľašu s vodou. No zrazu som si všimol nečakaný zákaz. Upozorňoval na pokutu za pitie alebo jedenie v metre vo výške 500 singapurských dolárov, pričom jedno euro je asi 1.5 singapurských dolárov. Svoj úmysel som teda prehodnotil a s pitím počkal.

Keďže Singapur nie je veľmi veľký, za víkend sa tu dá pozrieť väčšina zaujímavých miest. Najpopulárnejšie sú Gardens by the Bay, Chinatown alebo ostrov Sentosa so svojimi plážami. Singapurskou špecialitou je večerná svetelná show, ja som si ju pozrel práve v parku Gardens by the Bay a bol to pekný zážitok, akurát ľudí tam bolo dosť veľa.

Singapur na mňa pôsobil ako veľmi dobré miesto na život. Mesto je veľmi bezpečné a čisté. Na cestách vôbec nevidno veľa áut alebo dokonca zápchy. Veľa ľudí využíva metro, celkom časté sú bicykle alebo chodenie peši. Ovzdušie teda nie je znečistené a prechádzanie cez cestu je také, na aké je našinec zvyknutý. V meste je taktiež veľa parkov a ľudia na uliciach vyzerajú spokojne.

Miestni obyvatelia sú prevažne Číňania, prakticky všetci však ovládajú aj angličtinu. Krajine sa z ekonomického hľadiska darí veľmi dobre a platy patria medzi najvyššie na svete. To sa odráža na cenách ubytovania, veľmi drahá je aj kúpa auta a takisto alkohol. Zaujímavosťou je, že Singapur je neslávne známy svojimi prísnymi pravidlami a pokutami, napríklad za žutie žuvačiek. Počul som dokonca aj o výstupných kontrolách áut na hranici s Malajziou, kde colníci sledujú, či autá nemajú viac ako štvrtinu nádrže prázdnu. Keďže v Malajzii stojí benzín takmer tretinu oproti cene v Singapure, je to vnímané ako priestupok. Singapur sa totiž snaží regulovať množstvo aút na cestách nielen ich vysokou cenou, ale aj drahým benzínom a parkovným.     

 

Teraz sa presunieme do najväčšieho mesta vo Vietname - Ho Či Minovho mesta (predtým Saigon), kde je všetko úplne inak. Keď som opisoval nepríjemné privítanie pred letiskom, čerpal som hlavne zo skúseností z tohto mesta. Pred príchodom som sa dozvedel, že v meste funguje nielen Uber, ale aj UberMOTO, čiže kvázi taxislužba na motorke. Hneď po prílete som si teda objednal jazdu na hostel a po chvíli čakania prišiel môj “šofér”. Pán v pokročilom veku, ktorý po anglicky nevedel ani slovo mi posunkom naznačil nech si nasadím prilbu, sadnem zaňho a chytím ho okolo pásu. A zrazu sme sa pohli. Prvých pár minút som cítil nával vzrušenia, asi ako keď som bol prvýkrát na horskej dráhe. To sa menilo na strach, najmä keď som videl, že prechádzame do protismeru, prípadne moje koleno minulo vedľajšiu motorku o pol metra. Po 20 minútach som si už trochu zvykol na miestnu premávku, kde asi tri štvrtiny tvorili motorky a zvyšok autá a autobusy.  Začínal som však mať problém s dýchaním, keďže smog z motoriek bol na križovatkách v centre mesta veľmi zlý. Veľa z motorkárov popri jazde dokonca pofajčieva, ich pľúca sa tomu musia určite veľmi tešiť.

Nakoniec som sa šťastne som sa však dostal na hostel, cesta ma stála asi 40000 dongov a všetko bolo fajn. Áno, 40 tisíc. Nie, nenechal som sa ošklbať, ani pri písaní predošlého riadku neťukol na nulu viackrát ako som chcel. 1 euro je 25 tisíc vietnamských dongov, čiže po navštívení bankomatu som bol prvýkrát v živote milionárom. Spomenul som si na Bohuša a pomyslel si: "Já ju milionář!" Milionárom som však bol iba pár hodín, o jeden a pol dňa som už nemal nič a musel ísť do bankomatu vytiahnuť ďalší milión.

Vietnam je známy aj vďaka svojej kuchyni, u mňa osobne vyhrávajú čerstvé jarné rolky alebo rezance s hovädzím mäsom na rôzne spôsoby. V Malajzii je kvôli náboženským pomerom u Číňanov a Indov problém dostať hovädzie, vo Vietname našťastie nie. Kedže Vietnam bol francúzskou kolóniou, populárna je tu aj miestna forma bagiet nazývaná “ban mí” s mäskom, omáčkou a lokálnymi bylinkami. Ďalším šmakom je aj vietnamská káva, ktorá je špecifická svojim spôsobom prípravy a pridaním sladkého kondenzovaného mlieka.

Mojou obľúbenou témou, ktorá sa týka Ho Či Minu, ale aj iných veľkých miest s hustou premávkou, je prechádzanie cez cestu. Obvyklý prístup, čiže čakať kým je cesta prázdna nevedie nikam, lebo lokálne motorky tu chodia hore dolu vkuse od rána do večera. Všetci lokáli to robia tak, že sa jednoducho pomalým a stálym krokom vyberú cez cestu a motorky prechádzajú okolo nich zľava alebo sprava, autá väčšinou zastavia a počkajú. Prvých párkrát som sa pri takomto križovaní štvorprúdovej cesty cítil trochu nesvoj, ale po chvíli som si všimol, že všetky motorky ma naozaj bezproblémovo “obtekajú” z oboch strán a celkom som si na to zvykol. Praktizovať to v Európe by však asi bolo veľké riziko.

Moje zážitky z Ho Či Minu sú veľmi intenzívne, ale asi by som tam nechcel dlhodobo žiť. Mesto je preľudnené, špinavé a doprava je hrozná. Možnosť sadnúť na električku a o 15 minút byť v centre mesta mi v miestnych podmienkach prišla ako utópia. Vo Vietname je veľa ďalších zaujímavých miest, ale nemal som zatiaľ čas ich navštíviť.

 

Pred odletom na Bali som o tomto ostrove počul veľa superlatívov, takže som mal od tohto môjho výletu vysoké očakávania. Trochu som sa však bál, že to bude príliš turistické, plné ľudí a predražené.

S kamarátom som bol dohodnutý, že ma bude čakať na letisku a potom ma zoberie motorkou na naše ubytko. Keďže som bol týždeň dozadu vo Vietname, balijská premávka mi neprišla až taká strašná, ale taktiež tu prevládajú motorky a hlasné trúbenie. Prvé ubytko sme mali v južnej časti ostrova, domáca bola zhodou okolností mladá baba z Čiech, ktorá si tam šla na nejaký čas oddýchnuť od stresujúceho európskeho života. Špecialitou tohto ubytka boli toalety a sprchy bez strechy, takže sa mohlo stať, že by vás navštívilo nejaké zvieratko kým máte namydlený chrbát. Sobotná ranná sprcha s opicou sa tu teda dala zažiť aj bez konzumácie alkoholu večer predtým.

Kamoš na druhý deň ráno zahlásil, že si musím požičať motorku, inak z ostrova neuvidím takmer nič. Boli sme totiž dokopy na výlete traja. Síce som motorku do tohto okamihu nikdy nešoféroval a naozaj som sa bál, že sa niekde vyrúbem, túžba jazdiť po ostrove a objavovať nepoznané miesta bola silnejšia. Dostalo sa mi to do rúk celkom rýchlo a už o deň neskôr som zaknihoval svoju prvú dopravnú pokutu v živote. Našťastie to nebolo nič strašné, iba som na križovatke na červenej zabrzdil asi pol metra za čiarou. Ako takmer všetko v juhovýchodnej Ázii, aj pokuta sa dala zjednať a platil som asi len 15 eur.

Juh Bali je dosť turistický a nestretnúť bieleho turistu je celkom problém. Je tu množstvo západných reštaurácií, Irish pubov a iných podnikov zvýrazňujúcich globalizáciu. Vo veľkom sa sem chodí surfovať, šnorchlovať, alebo len tak ležať na lehátku v novembri, keď je v Európe v priemere okolo desať stupňov. Pláží je tu naozaj veľa a na svoje si príde takmer každý. Mňa však viac ako pláže lákala príroda a vnútrozemie ostrova.

Na tretí deň sme dorazili do Ubudu, čo je mestečko vo vnútrozemí ostrova. Krajina sa výrazne zmenila a namiesto mora a pláží nás obklopovali pralesy a ryžové polia. Všetko bolo krásne zelené a turistov zrazu oveľa menej. Viac bolo domácich obyvateľov oblečených v tradičných kostýmoch a takisto sme videli mnoho balijských hinduistických chrámov. V jednom momente dokonca kvôli náboženskej ceremónii zablokovali miestni veriaci cestu a na 10 minút sme museli naše motorky zastaviť a vypnúť motory.

 

Určite si viem predstaviť stráviť na severe ostrova ešte ďalších pár dní a pozrieť sa na tamojšie sopky, no žiaľ nemal som takú možnosť. Na druhej strane, mal som aj šťastie, lebo asi tri týždne po mojom odchode kvôli sopečnej činnosti z balijského letiska neleteli takmer žiadne lietadlá.

 

Toto bol môj posledný cestovateľský blog za rok 2017, o pár dní letím na mesiac na Slovensko :) A potom zas niekedy na jar možno čosi napíšem.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Pekné biele Vianoce!

Slovenský Boh nám poslal slovenského Ježiša cez jeho slovenskú matku, aby nás chránil.

DOMOV

Mamojka: Som ľavicový, ale členom Smeru som nikdy nebol

Nový ústavný sudca hovorí, že v Smere má priateľov.

DOMOV

Rok 1995: Únos zostal nepotrestaný. Spis otvárajú po rokoch

Najväčšia kauza expremiéra Mečiara.


Už ste čítali?